Pozdravujem Vás…
aktuálne mimoriadne vyhriato, letne… ale aj pohodovo… zároveň po dlhej dobe… no s hlbokou myšlienkou alebo podnetom na zamyslenie sa na tému vzťahov – konkrétne vzťah k rodičom. Pokiaľ máte chuť a naladenie, poďme sa spoločne zastaviť pri zraneniach detskej duše, ktoré máme každý svoje a možno aj (z kúsku alebo viac) všetci spoločné.
Vzťah k rodičovi
Rodič, človek, bez ktorého by sme tu neboli. Človek, ktorý nám život nielen dal ale aj významne formoval, ovplyvnil. Dal nám nielen strechu nad hlavou, ale aj starostlivosť, výchovu. Zabezpečoval naše potreby. Ľúbil, láskal, komunikoval, ošetroval, ochraňoval, odovzdával… bol blízko… no niekedy aj ďaleko. Aj keď to nie vždy bolo ideálne máme tendenciu mať ho na piedestáli, vzhliadame k nemu. Túžime, aby sme pre neho boli rovnako hodnotní. Prahneme po jeho ocenení, pochvale. Mali by sme voči nemu pociťovať vďačnosť, vľúdnosť, lásku… no, nie vždy je tomu tak (česť výnimkám).
Možno ste aj Vy niekedy (alebo aj častejšie) v sebe pocítili pochybnosť. Možno ste mali pocit, že od rodičov nedostávate, to, čo očakávate. S podobnými pocitmi prichádzajú viacerí klienti. Jedna konkrétne, po hádke s rodičmi svoje prežívanie zapísala (citujem)… Prečo ich (rodičov) moje trápenie nezaujíma? Prečo je moje trápenie menej než trápenie iných? ... A prečo odo mňa chcú, aby som im hovorila svoje myšlienky a pocity, keď ich potom aj tak neuznajú a zdegradujú? Prečo som vždy jediná na vine a chyba je len vo mne? Prečo od nich dostávam polená pod nohy? … A prečo ma nemôžu akceptovať takú aká som ale chcú ma meniť?
Niečo tam chýba…
Vo vypovedanom identifikujem… pocit nedostatku blízkosti, porozumenia, akceptácie, rešpektu… Opakovaním skúsenosti v kontakte s rodičmi klientka nadobudla presvedčenia… Žiadna moja emócia pre nich nie je valídna. Za každý čin som zhadzovaná. Nikdy za nič neuznaná. Neexistuje jediná vec ktorú robím dobre. Som bez hodnoty… a dodáva… Ich istota a presvedčenie o mne ma núti rozmýšľať či som zbytočná, neschopná a šibnutá…
Následne pociťuje snahu a potrebu hľadať riešenie… nachádza ho v zmene – mala by niečo robiť inak? – pýta sa sama seba… Akú masku si dať na tvar a aký charakter hrať, aby bolo všetko podla ich predstáv? Existuje návod? Pochybuje o sebe… Je vôbec niečo čo môžem bez toho, aby som nevzbudila pohoršenie a zároveň som to stále bola ja?… postupne sa prebúdza nedôvera, oslabuje sa sebaobraz a sebavedomie, otvára sa vnútorný konflikt… Ako si mám veriť v živote, keď ma neuznávajú a neveria mi ani vlastní rodičia? Chcem si to raz a navždy všetko prestať pripúšťať… Ale ako?
Vzniknutá neistota môže mať za následok prebudenie emócie hnevu… Neznášam keď chce niekto niekomu diktovať čo a ako by mal robiť, pri tom sam nemá upratané pred vlastným prahom. Môže sa dostaviť aj smútok, znechutenie, frustrácia… paleta emócií môže byť nekonečne pestrá, tak ako každý jeden z nás.
Čo s tým, aby vzťah viac nebolel?
O nedorozumeniach vo vzťahoch som už “mudrovala”… ale vzťah rodič-dieťa predstavuje neobyčajne „unikátny“ druh vzťahu. Možno u seba reflektujete, že od iných Vás hodnotenia nezraňujú tak, ako tie od rodiča. U rodiča nezmeníme nič… Ale! Môžeme niečo zmeniť u seba… a tým sa niečo môže zmeniť aj u rodiča 🙂
Komunikácia vo vzťahu
Na úvod zostaneme na úrovni obsahu vypovedaného. V komunikácii, ktorou je aj hádka, sa mnohým opakovane stáva, že k vypovedanému „priloží“ svoje vlastné domnienky. Tie ale nemusia vôbec zodpovedať tým rodičovým. Rodič to vôbec nemusel myslieť tak, ako sme tomu porozumeli. Preto, keď Vám niečo nie je jasné, zrozumiteľné, vzniká priestor na vyjadrenie potreby doplnenia informácie. Nedomýšľajte si, miesto toho sa môžete pýtať: Ako to myslíš? Nie celkom som porozumela tomu, čo hovoríš, Môžeš mi to priblížiť viac? Čo si tým mal na mysli?
Keď požiadate o objasnenie alebo doplnenie, následne si môžete uvedomiť, že za každou výčitkou a hodnotením rodiča na môže skrývať strach – strach o dieťa… aby zapadlo, bolo dosť dobré, bolo prijímané, úspešné, výkonné, aby sa malo dobre… skrátka aby prežilo. A to rodič (tu si dovolím tvrdiť – nevedome) robí, lebo má strach o seba – o zabezpečenie seba, možno aj na starobu, chorobu – a súčasne túži byť dobrým (niektorí dokonca „ideálnym“) rodičom (a tí často túžia po dieťati, ktoré bude v dokonalom súlade s ich predstavou ideálneho dieťaťa). Možno aj preto sa nám, niekedy aj zraňujúco, snažia ukazovať naše stránky, ktoré vnímajú ako slabosti, nedostatočnosti, nedokonalosti. Dieťa ich ale nechce od rodiča počuť a preto ide do odporu, nesúhlasu, do boja. Vtedy si môže zvoliť cestu úprimnosti k sebe. Môže reflektovať seba, zastaviť sa a položiť si otázku… Správam sa sebecky? Prejavujem sa hlučne? Som v plnení povinností nedôsledný? atď.
Nápomocným by mohlo byť aj uvedomenie, že vzťah môže byť našim zrkadlom, to čo nám na rodičovi „vadí“/prekáža môže byť našou vlastnou slabosťou. Zároveň tu nie ste, aby ste plnili ich očakávanie, tobôž nie sny. Rodičovi nič nedlhujete, nepatríte mu. V komunikácii môžete pokojne vyjadriť vlastné hranice, komunikovať vlastné potreby, emócie napr. Nepáči sa mi… alebo Potrebujem… Zraňuje ma… V komunikácii máte príležitosť prejaviť rešpekt, môžete byť zdvorilí, diplomatickí, ohľaduplní, pokiaľ sa pre to rozhodnete.
Emócie vo vzťahu
Nie je to jednoduché, najmä pod vplyvom emócií, ktoré Vy aj rodič pociťujete… Keď sa zastavíme pri vplyve emócií na vzťah, napríklad pri hádke sa zvyčajne cítime nepríjemne, sme pod vplyvom negatívnych emócií, ovláda nás hnev… a keď vládne hnev, vnímame situáciu, človeka, komunikáciu optikou hnevu. A to nehovorím o nákazlivosti emócií, ktoré majú tendenciu prenášať sa z človeka na človeka, takže sa môže pokojne stať, že negatívne emócie z práce doma rodič prenesie na dieťa ale platí to aj opačne. Negatívna emócia akoby násobila vypovedané, mení ho na škaredšie, nepríjemnejšie, útočnejšie, atď. Môžete sa pokúsiť reflektovať vlastný hnev. Ideálne ho aj komunikovať: Hnevám sa…
To neznamená, že vo vzťahu nie je láska, práve naopak. Každá emócia je súčasťou života, aj hnev. Komunikácia emočného obsahu na vzťahy vplýva mimoriadne pozitívne. Môžete komunikáciu, pokojne prerušiť, odložiť na neskôr, keď emócie nebudú také intenzívne, je to v poriadku. Pokiaľ sa pre to rozhodnete, môžete reflektovať aj emóciu rodiča… napríklad – Zdá sa mi, že pociťuješ prekvapenie/sklamanie/hnev. Nedá mi nespomenúť, že emócia rodiča je jeho, nepatrí Vám.
Čo môže vo vzťahu pomôcť?
Ďalej by mohlo byť nápomocným uvedomenie si, že rozdiely vo vzťahu sú v poriadku. Je úplne ok, že nemáte rovnaký postoj, názor, pohľad (skôr by bolo výnimočné, keby ste s osobou o niekoľko rokov staršou, vyrastajúcou v inej rodine, v inej dobe, v inom režime mali rovnaký názor). Čo ale v poriadku nie je, vynucovať si, aby sa Vaša pravda stala pravdou aj pre rodiča. Ak túžite byť akceptovaný, môžete začať práve tým, že budete akceptovať Vy…
Na záver majte na pamäti, že:
- Vždy je tam láska!
- Rodič robí najlepšie ako vie… inak to nevie 🙂
- Buďte k sebe vľúdny, zmena je proces.
Nech je pre Vás každý deň novou príležitosťou na tréning. Prajem Vám nedovoliť ďalšie zranenia Vašich duší a nech je Váš vzťah s rodičmi naplnený presne tým, čo Vy aj Vaši rodičia potrebujete.
Nesiem si nádej v lepšie pochopenie rodiča a niekedy nabudúce sa môžeme zastaviť aj pri vzťahu rodiča k deťom… alebo pri niečom úplne inom 🙂 Lúčim sa s pocitom dobre odvedenej práce a súčasne s vďačnosťou k môjmu manželovi… za inšpiráciu, priestor a poriadnu dávku tvorivej energie k písaniu tohto príspevku.
Lenka
Nemenovanej klientke “N” ďakujem za súhlas s publikovaním jej cenných podkladov, zo súkromného archívu. Za nenormálne dokonalý obrázok ďakujem Nik 🙂